„Načo sa toto máme učiť?“ lamentujú školáci nad mnohými matematickými témami. Rodičia s nimi často súhlasia. Zo školskej matematiky si toho veľa nepamätajú, tak si myslia, že sa to vlastne učili zbytočne. Ale to je veľký omyl!
Jeden múdry muž kedysi povedal: „Vzdelanie je to, čo nám zostane, keď zabudneme všetko, čo nás v škole učili.“ Bol to Albert Einstein. A mal úplnú pravdu.
Na túto myšlienku som si spomenula v súvislosti s úplne iným predmetom. Syn sa práve učil naspamäť úryvok z vybranej knižky na triedne kolo Hollého pamätníka. Zaujímavé, že nikoho nenapadne, pýtať sa na úžitok takéhoto učenia. V živote naozaj ťažko využije to, že vie spamäti pár stránok z obľúbenej knižky. Navyše ich zákonite za pár dní kompletne zabudne. Keď sa ale učíte s dieťaťom, vidíte skutočný cieľ: dieťa sa naučí učiť sa niečo naspamäť. Nie je to schopnosť vrodená. Najprv ani nevie, ako na to. Musíte mu poradiť, pomáhať mu, dávať tipy, ako si uchovať v pamäti nejaký text dlhšie ako pár sekúnd. Takže, aj keď samotný text neskôr zabudne, zostane mu schopnosť. A tú určite ešte využije. Navyše má možnosť zistiť, či mu učenie spamäti ide ľahko a teda má naň nejaké vlohy, alebo to nebude úplne to, čím sa bude chcieť zaoberať. Ak mu učenie spamäti ide napriek snahe naozaj ťažko, tak asi z neho nebude napríklad herec, však?
Ale môže byť skvelý v matematike. Matematika učenie spamäti nepotrebuje vôbec. Matematikou dokážeme rozvíjať množstvo iných dôležitých schopností (postupovať podľa návodu, vytvárať schémy, zovšeobecňovať, dedukovať, abstrahovať, argumentovať a mnoho mnoho iného). To, že ste zabudli, ako sa rieši kvadratická rovnica, neznamená, že ste sa ju učili zbytočne. Počas počítania toho množstva úloh v škole ste sa naučili veľa vecí, o ktorých možno nemáte ani tušenia. A tieto veci využívate denne.
Poviem príklad, ale nie z matematiky. Ja som v nej našla svoj koníček, takže vedomosti z nej nezabúdam, ale naopak, rozširujem. Chodila som na osemročné gymnázium, keď sa len otváralo. Boli sme taký prvý pokusný ročník. A nasadili nám hneď latinčinu. Fúha, to bolo čosi. Z prvého stupňa, na ktorom som sa jakživ nemusela nič učiť, latina natvrdo. Zlé známky a plač. Dnes už sa latinčina povinne neučí, ale ja som si jej užila plné štyri roky. A čo si z nej pamätám? Vôbec nič. Čo mi to dalo? Napríklad, naučila som sa písať si ťaháky. 😁 Smejete sa, ale náhodou písanie ťahákov je veľmi užitočná schopnosť. Dospeláci používajú ťaháky denne. Len ich volajú poznámkami. Schopnosť vtesnať maximum informácií do minimálneho priestoru sa hodí vždy.
Ale to nie je všetko, keď som sa o veľa rokov neskôr učila na skúšku z biológie, latinské názvy mi nerobili taký veľký problém, ako iným. Takže rozhodne nebudem tvrdiť, že to boli stratené štyri roky.
Preto prosím, nehovorte, že deti sa učia priveľa zbytočných vecí. Myslíte si, že redukciou obsahu zostane čas na dôležité témy. Problém je, že vlastne nezáleží až tak na tom, čo sa deti učia, ale skôr, ako sa to učia. Keď iba vyškrtneme niektoré témy, možno tým vezmeme deťom možnosť rozvinúť skryté schopnosti a talenty. Keby som sa v šiestej triede (sekunda osemročného gymnázia) nestretla s náročnejšou matematikou, možno by som nikdy nezistila, že na toto mám talent. Toto mi ide na rozdiel od latinčiny ľahko. A ostatní sa trápia.
Neľutujme deti, keď im niečo hneď nejde. Práve vďaka tomu majú možnosť naučiť sa dôležité schopnosti, spoznať samého seba.